Ahoj, volám sa Alexandra Čuchorová a som ti vďačná, že si na tento článok klikol. Pochádzam z Martina a mojou láskou je umenie. Rôzne, všetky druhy či formy umenia. Od kreslenia, ktoré mi vôbec nejde až po návštevu divadla. Napriek tomu všetkému mi je k srdcu najbližší tanec, ktorému sa venujem už zhruba osem rokov. Dokáže mi v priebehu pár sekúnd zlepšiť náladu. Okrem toho milujem film, ktorý som sa rozhodla študovať, ale čím hlbšie sa do toho ponáram, tak paradoxne menej filmov pozerám vo svojom voľnom čase. A aby toho nebolo málo veľmi ma zaujíma móda a písanie.
Rozmýšľala som, kde by som mohla nájsť syntézu pre všetky moje lásky a preto som si pred asi piatimi rokmi založila blog Ms Always Late. Začalo to nevinne ako môj virtuálny dníček, vlastne stále ho zaň považujem, ale na druhú stranu som si postupne uvedomovala silu slova a ako ma začali ľudia viac čítavať povedala som si, že k tomu peknému outfitu pridám aspoň múdre vety.
Prečo sa bojím povedať pravdu?
Alex (msalwayslate.com)
Téma mesiaca je úprimnosť a musím povedať, že lepšiu tému som v tomto období môjho života nemohla dosať. Práve v tejto oblasti ma život celkom dosť skúšal a ja som zlyhala.
Celé moje detstvo a pubertu mi vštepujú, že klamanie je zlé, klamať sa nemá, klamstvo ničí ľudí a vzťahy, ale v krízovej situácií to aj tak moja osoba nezvládla.
Hovorí sa, že keď to nejde po dobrom, tak to pôjde po zlom a presne to sa stalo. Ja, tvrdohlavý blíženec som sa vo svojej dvadsiatke boľavou cestou naučila, že úprimnosť je jedna z najväčších cností. Toto celé ma privádza k otázke: prečo som konala tak ako som konala aj keď som vedela, že mi to prinesie len žiaľ?
Asi za to môže hlavne strach. Och, ako ja tohto diablika ukrytého v mojej hlave neznášam. Úprimne, priniesol ti niekedy strach niečo dobré? Mne v tejto chvíli nič nenapadá a aj napriek tomu som sa často riadila jeho radami. Najhoršie je to, že vo väčšine ak nie vo všetkých prípadoch sa jedná o iracionálny strach. Strach, ktorý si tvoríme sami, v našej hlave aj keď skutočnosť je väčšinou vždy iná a lepšia.
Toto leto som spoznala asi najsilnejšieho človeka z môjho okolia a musím povedať, že sa stal mojím vzorom vo veľa veciach. Domnievala som sa, že keď si človek prejde vážne krutými problémami a zvíťazí nad nimi, tak strach v našom živote už nebude môcť hrať žiadnu úlohu, ale keď som sa mu pozrela do očí a stále som ho tam videla, tak ma to zabolelo. Znamená to, že tam s nami bude navždy a bude nás povedome spomaľovať? Asi bohužiaľ áno, musíme sa s ním naučiť žiť a všetci vieme, že jediné možné východisko je postaviť sa mu.
Trochu som odbehla od otázky.
Prečo sa bojím povedať pravdu?
Bojím sa, že mi bude ublížené? Áno, bojím sa, že keď ukážem moje skutočné farby, svoju dušu, ktorá je zraniteľnejšia keď je pravdivá, keď je nahá niekto ju chytí a ublíži jej. Pravda vie ublížiť, ale vie byť aj ublížená. Pravda je ako ruža bez tŕňov. Je krásna, skutočná, ale nežná a nechránená. Bez tŕňov je zraniteľnejšia, krehkejšia. Nemalo by jej byť ublížené, ale niekedy býva. Práve to, že niekedy je jej ublížené či je vysmiata môže viesť ľudí aby sa obrátili na stranu klamstva. Nechcem aby nám niekto na našu krehkú ružu siahol a pošliapal ju. Ale tak či tak, to nie je obrana klamstva. Na vlastné oči, uši, všetky zmysly som sa presvedčila, že hoci bola moja ruža už niekedy pošliapaná, nie vždy to tak musí byť. Dať niekomu ružu s tŕňmi ublíži viac a nie len tomu komu ju dávam, ale pichnem sa aj ja.
Majú sa chyby ako klamstvo odpúšťať, dajú sa napraviť, dá sa naučiť byť úprimný a nebáť sa toho?
Záleží podľa klamstva a jeho intenzite, áno, áno a zas áno. Ešte si túto rýchlu odpoveď rozoberme. Ja osobne si myslím a sama sa tým riadim, že každý si zaslúži druhú šancu. Vždy sa snažím pochopiť druhú stranu. Nehovorím, že vždy to ide, ale snažím sa a to očakávam aj od ostatných. Klamstvá vedia veľmi rýchlo a ľahko narušiť vieru a pokaziť pekné veci, ale ako človek ktorý si tým sám prešiel viem, že nie každý klame za účelom ublížiť inému, ale o tom som už písala vyššie. Stratená viera či rešpekt sa dá vybudovať naspäť, ale nie je to rýchle a ľahké ako pri jej stratení. Je to náročný, dlhý proces, ktorý vie byť aj jemne bolestivý, ale ide to.
A čo s tou druhou časťou o učení sa úprimnosti? Hm, odpoveď je pomerne jednoduchá. Nesmieme sa báť ukázať tú našu krásnu krehkú ružu. Áno, je možné, že po nej niekto prejde alebo si ju nebude vážiť, ale ruža bude rásť ďalej, bude silnieť až kým prídu ľudia, ktorí ju začnú zalievať.
Celý čas som písala v jemnej metafore a preto by sme to mali uzavrieť trochu viac realisticky. Mám pocit, že dnešný svet je veľmi skazený a dobro sa v ňom niekedy hľadá ťažšie, ale to neznamená, že tu nie je. Práve naopak je a je silenejšie než si myslíme, len potrebuje našu pomoc. Myslím si, že každý z nás dokáže do tohto kotla s dobrom prispieť svojim malým dielikom ako je aj úprimnosť. Nie je to až také ťažké. Pravda je predsa prekrásna ruža, tak ju nosme s hrdosťou a ukazujme ju celému svetu, nech je trochu krajší.
